V skratke - deň siedmy až deň štrnásty

... deň siedmy

Yellowstoneský park sa nekonal. Nasnežilo. Museli sme sa otočiť pred jeho bránami. Cestou odtiaľ nás potešil bizón pasúci sa pri ceste. Ešte viac nás potešil ten, pomletý v burgri, o pár míľ ďalej v pravom Cowboyskom podniku. Zvyšok dňa sme cestovali po ľudoprázdnom Wyomigu. Večer začalo snežiť.

... deň ôsmy

Snežiť prestalo až pred Salt Lake City, Utah. Mesto - nič moc. Soľná púšť za mestom - paráda. Planina bola práve pokrytá tenkou vrstvou vody a vytvorila obrovské prírodné zrkadlo. Večer sme docestovali do Rena v Nevade.

... deň deviaty

Do San Fransica sme to zobrali "skratkou" cez Sierra Nevadu. Cesta v štýle rally nám zabrala takmer celý deň. Počasie bolo nádherné. Káva v Sacramente a do Frisca sme dorazili so západom slnka. Uchvátil hneď prvý most - Bay brige. Päť prúdov idúcich jedným smerom, päť v opačnom smere pod nimi.

... deň desiaty

Pokazilo sa počasie. Celý deň sme jazdili po šialene strmých uliciach San Francisca. V China towne sme si dali obed s niekoľkými chodmi. Netuším čo to bolo.V prístave sme vyskúšali najlepšiu kávu v Spojených štátoch a v Hippie štvrti Ashburn skvelú vegánsku večeru. Spali sme u čudáka Davida, ktorý nás najskôr vystrašil svojou asi 20 kilovou mačkou a hneď potom, najhoršími reality show v US.

... deň jedenásty

Celý deň sme sa držali na krkolomnej Pacific Ocean Higway. Ráno nás prekvapila hustá pobrežná hmla - otvorený oceán sa ukázal až poobede. Večer sme zobrali stopára. Lee - má 30, už štyri roky cestuje - hľadá domov a sám seba. Večer nás čakala malá párty u Daniela v Santa Marii.

... deň dvanásty

Po pobreží sme pokračovali do LA. V španielsky vyzerajúcej Santa Barbare sme si pozreli starý kláštor. Podvečer sme dorazili na Venice beach. Pláž kde sa natáčal Baywatch. Uchvátil západ slnka a doktori, čo predpisujú marihuanu. Los Angales sklamalo. Je ako celý Hollywood - nafúknuté. O to viac potešil nocľah na pláži.

... deň trinásty

Z Los Angeles sme vydali za obrými sekvojami. Obedovali sme najlepšie a najväčšie burito na križovatke ciest uprostred ničoho. Sekvoje vyrážali dych. Cítil som sa ako červík. Nocovali sme v Mojave v kalifornskej púšti.

... deň štrnásty

Prešli sme naprieč Údolím smrti a prežili to. Teplota vystupovala nad 40 stupňov a piesok pálil. Večer sme dorazili do Las Vegas. Prehrali sme pár dolárov, vypili pár drinkov, ktoré sú v kasíne "zadarmo".

K ďalším fotkám sa dostanete cez odkaz na bočnom paneli.

Veľké pláne, Veľké tváre - Deň piaty, deň šiesty

... Z Rochestru sme sa pohli opäť na západ. Čakali nás veľké pláne Južnej Dakoty. Celé doobedie pokračovala kukuričná rutina. Prerušili ju až reklamné pútače, ktoré už 50 míľ vopred upozorňovali na nezvyčajnú turistickú atrakciu mestečka Mitchell - najväčší kukuričný palác na svete. Tunajší obyvatelia už vyše sto rokov zdobia jednu z mestských budov zväzkami kukuričných šuľkov, aby si tak uctili úrodnú pôdu, ktorá ich živí. Keď sme tam dorazili, práve prebiehali dokončovacie práce. Robotníci na lešení klincovačkami pripínali nafabené kukuričné šuľky na obraz bejzbolového hráča. Palác sa páčil a získali sme v ňom materiál, ktorý nás upozornil na niečo čo američania nazývajú byway alebo scenic route - scénická cesta. 

Zišli sme z dialnice a dostali sa do údolia rieky Missouri. Kukuričné polia sa stratili a objavila sa nefalošovaná préria. Nekonečne trávnaté pahorky pretínal len mohutný prítok rieky Mississippi. Pasúce sa kone, kravy a biedne domčeky indiánov - v diaľke vidno akýsi dym. Signálne ohne? Nie. Obrovský požiar. Čierne zhorenisko, kam až oči dovidia. Bledé tváre, zrejme nezodpovedne odhodili fajku mieru. Míňame požiar a obajavujeme poslednú časť mozaiky prérie - bizóny, posledné kusy čo unikli spred pušky Buffalo Billa. Nočný dojazd do Rapid City a krásny deň je za nami.

Začiatkom 20. storočia sa Amerike darilo. Po dlhých rokoch politky izolacionizmu, kedy sa do európskych záležitostí veľmi neplietla, sa zapojila do vojenského konfliktu a vyšla z neho ako nová svetová veľmoc. Vlny prisťahovalcov z ubiedenej Európy zvyšovali počet obyvateľov takmer o jeden milióna ročne, priemyselná výroba rástla. Nastal čas na oslavu veľkého národa. A veľký národ si žiada veľké činy. Monument. Taký, čo by vydržal celé tisícročia. Treba ho teda vytesať do skaly - najlepšie dynamitom. Trvalo im to 14 rokov kým do žulového masívu Mount Ruchmore v Čiernych vrchoch (Black hills) v Južnej Dakote vytesali štyri tváre. 

Tváre štyroch prezidentov, ktorí naveky zmenili obraz Ameriky. Thomas Jefferson - autor deklarácie nezávislosti, George Washington - revolučný generál a prvý prezident, Abraham Lincon - otec národa, ktorý ho vyviedol z občianskej vojny a napokon Theodore Roosvelt - zakladateľ národných parkov a staviteľ Panamského prieplavu. Autorom portrétov je Gutzon Burglum. Svoju prácu pre predčasnú smrť  nikdy nevidel. Dielo dokončil jeho syn, Lincoln. 

Mount Ruchmore bola naša prvá zastávka na ceste z Južnej Dakoty do Wyomingu. Vychutnali sme si ju so všetkým pátosom a hrdosťou pre Američanov tak vlastnou a pobrali sme sa ďalej. Na západ. Tentokrát už ozaj na divodký. Wyoming, územie päťkrát väčšie ako Slovensko, kde žije roztrúsených asi pol milióna ľudí. Kdesi tu končia nekonečné trávnaté pláne a obajvujú sa skalnaté hory.  Pohľad na rozľahlé trávnaté pahorky obklopené horami nás sprevádzal po celý deň. 

Po obede sme prekročili prvý s horských priesmykov na našej ceste vedúci cez pohorie Big Horn. Počasie nám neprialo, vystúpali sme do nadmorskej výšky viac ako 2500 metrov,  miestami sa objavoval sneh. Pred nami bol už len nočný dojazd  do Cody, ktorý rozptílili len Cowboy-i ženúci stáda dobytku na nižšie položené pastviny.

... pokračovanie neskôr. Fotky a mapu nájdete medzi linkami na bočnom paneli.

Veterné mesto a ďalej na západ - Deň tretí, deň štvrtý

... Chicago, veterné mesto, v roku 1838 padlo popolom aby mohlo znovou povstať. Nevie sa, či to bola krava, čo zhodila lampu vo svojej maštali alebo pád meteorítu, isté je len to, že takmer celé mesto zhorelo do tla. Obyvateľov to nepoložilo, práve naopak, zobrali to ako výzvu. Povolali renomovaných architektov a tí inšpirovaní materíálom priemyselnej revolúcie, železom, objavili celkom novú architektúru. Mrakodrapy. 

Ten najvyšší, Willis tower, sme zbadali už z dialky z motelovej izby, zahalený mračnom smogu. Willis tower, skôr známa pod názvom Sears tower, má 110 poschodí. Spolu s televíznymi anténami meria 442 metrov. Postaviť ju dala spoločnosť Sears, aby sústredila svojich vyše 6000 zamestnancov roztrúsených po celom Chicagu na jedno miesto. Vežu otvorili v roku 1973 a 25 rokov sa pýšila prímátom najvyššej budovy sveta. A neboli by to američania, keby z toho neurobili turistickú atrakciu. Na 103 poschodie namontovali sklenené výklenky takže, keď do nich vstúpite máte pocit ako by ste levitovali vo vzduchu. Lákavá myšlienka, najmä pre človeka s panickým strachom z výšok ako som ja. Babám som túto "zábavu" nemohol a odoprieť, možno aj do skrine sa odvážim vliezť.

 Stojíme vo výťahu, postupene prekonávame Sochu slobody, Eiffelovku, Empire State building. "Cink" stotretie poschodie. Nádherný výhľad, downtown džungla z betónu a skla, zelený Mílénium park, modré nekonečné Michiganské jazero a domy kam až dovidíte. To je Chicago z najvyššej budovy severnej pologule. Do skrine ma nedostali, nie som blázon, viem, ako to chodí najprv ťa uistia, že to vydrží dve tony a potom "bác" a letíš. Adios. Späť na zemi. 

Prechádzka parkom po výdatnom obede, každemu prospela. Pretrávilo nám a nemuseli sme sa tak báť zobrať si vodný taxík po Michiganskom jazere. Ešte si vychutnáme dramatickú panorámu počas západu slnka a rýchlo do postele. Zajtra nás čaká ďalšich šest hodín jazdy na západ. 

Cesta nám ubehla rýchlo. V hlavách nás hrial hrejivý pocit z prisľúbenej večere a teplého gauča, ktorý nás čakal v Rochestri, Minnesote u Richarda - ďaľšieho z gauč surferov. Preleteli sme kukuričné polia Ilinois, kukuričné polia Wisconsinu, mliekárne USA, a konečne sa dostali do  Minnestoty. Terén sa začina trochu vlniť, objavujú sa prvé jazerá, mizne aj kukurica. Slnko pomaly zapadá a my vchádzame do údolia rieky Mississippi. Prekrásna cesta, stromi v jesených farbách, lesknúce sa hladiny jazierok a osamelé farmy uprostred ničoho - scenéria vyrážajúca dych. 

Richard, má 28, do Rochestru sa spolu so svojou manželkou presťahoval pred rokom. Je zdravotník a zlákala ho tunajšia prestížna klinika. Spolu s nimi býva aj jeho bratranec Ben. Večera bolo vynikajúca. Grilované kura, klobásky, opekané zamiaky, pár pív a príjemná spoločnosť. Správna dávka energie na dlhú cestu. Ďakujeme Richard. Ďakujeme Ben. 

... pokračovanie neskôr. Fotky a mapu nájdete medzi linkami na bočnom paneli.

Dobrodžstvo sa začína - deň prvý, deň druhý

... Tak je to tu. Vedrá s vodou, metly, utierky na riad a zástery sme zavesili na klinec a nasadli do luxusného Volva. Začina sa tá zábavnejšia časť predĺžených prázdnin a my sme vyrazili na cestu. Za chladného a upršaného rána sme sa vydali z Nyacku smerom na severozápad naprieč štátom New York. Nebudem podrobne opisovať cestu. Celý deň pršalo. Krajina pripomínala Slovensko a cesta plynula celkom rýchlo. 

Medzičasom sa vyjasnilo a okolo šiestej večer sme konečne dorazili k Niagarom. Napriek tomu, že nám víza, ktoré nám dovoľovali ísť do Kanady vypršali deň predtým, rozhodli sme sa to riskunúť a prekročiť hranicu. Podarilo sa. Vodopády vidieť aj z Americkej strany, ale to je len slabý odvar toho, čo videť z druhého brehu rieky Niagara. Úchvatný pohľad, milióny kubíkov vody padajúcich do hĺbky. Hluk, hmla a tisíce turistov. Nádherný zážitok. Ešte pri vodopádoch nám prišla sms. Johnatan. Spoznali sme ho cez coachsurfing. Píše, že u ňho môžme prespať a že má večer nejaký program. Ak by nebol doma, kľúče nájdeme v schárnke. Prvá z ľava. Zastihli sme ho ešte doma. Ponáhľal sa na svoj koncert, na ktorý nás pozval. A tak sme šli. Hrali v skutočnom motorkárskom pube pre skutočných amerických bikerov. Dlhé vlasy, tetovania, fúzy a kožené bundy. Kapele to ladilo, odišli sme pred dvanástou, pretože na druhý deň nás čakala dlhá cesta. 

Nedeľa ráno. Zobúdzame sa, prehodíme pár slov s Jonom, poďakujme a vyrážame na cestu. Smerujeme na západ, dnes sa musíme ocitnúť v piatich štátoch. Opúšťame New York, v Pennsylvánii míňame vinohrady. Krajina sa pomaly mení na rovinu. Po pobreží Eirovho jazera, ktorého rozbúrené vlny v jednom mieste špliechajú až na dialnicu, prechádzame do Ohia. Za Clevlendom opúšťame pobrežie a smerujeme viac do vnútrozemia. Čakajú nás roztratené farmy. Kukurica, kukurica a kukurica. Rovnako aj celá Indiana. Prichádza zlatý klinec večera. Chicago, štát Illinois. Tretie najväščie mesto USA. Je už tma a dialnica má odrazu päť pruhov. Ozajstná dopravná tepna, s  prúdom krve červených obrysových svetiel. ...

Ďalšie pokračovanie neskôr. Fotky a mapu nájdete medzi linkamy na bočnom paneli.