... Stretneme sa v New Yorku !

New York

..."Stretneme sa v New Yorku!" - povedali sme si v pondelok večer. Znelo to trochu divne, pretože obyčajne sa stretávame v krčme - U Mackovej, alebo nanajvýš v nedeľu na ihrisku. A predsa, v Budapešti nasadáme spolu so sestrou do lietadla, chvíľku sa kocháme pohľadom z okna, zaspávame a po viac ako 9 hodinách na palube lietadla sa zobúdzame za oceánom. V diaľke vidieť Empire state bulding, práve pristávame. Stačí už len odovzdať odtlačky prstov a domácu klobásku (ach Ňaňo) a ocitáme sa na Americkej pôde. Vyzdvihneme batožinu, vstúpime do letiskovej haly, kde na nás kývajú - zase Šajbania :-). Už len počkať na Luciu a dobrodružstvo sa začína. Z letiska na hostel. Stále nemám pocit akoby som opustil Európu. Až ďalší deň. Nasadáme do metra, neuveriteľné tempo, všetci sa ponáhľajú, bežia. Miles Davis to vo svojej autobiografia opísal celkom presne "... město bylo pro mě nicméne hrozná senzace, hlavně ty vysoký budovy, hluk, auťáky a všichni ti pridlí lidi, který byli snad úplňe všude. Všechno tam jelo na plný kule, takový tempo jsem ješte nevidel...". Sánka dolu, šéfe - je tu tu fakt šialené. 

Vybavíme úrad a vyberáme sa hľadať Penn station, vlakovú stanicu. "Je to len pár blokov na rohu 62street a 7avenue, poďme pešo." Sakra, opačný smer. Sme vyše 30 blokov odtiaľ. Hľadáme, ako sa tam dostať a zisťujeme, že New Yorkčania sú veľmi milý a ochotný poradiť. Občas, každí úplne inak. Nakoniec to ale stíhame. Metro je super !!! Sadáme do vlaku a smerujeme do Uticy. 

Utica

Utica, prvé z Amerických miest na zozname - oplatí sa vidieť, len raz. Prázdne ulice, sparno a divní ľudia. Náš "zamestnávateľ" na nás zabudol. Nájdite si hotel a ozvite sa zajtra. Kazí sa koliesko na kufri, nevadí, 19 kg a len 1 míľa - to nie je ďaleko. Hotel je fajn, majú telku. O 20:00 ide finále Stenliho pohára, pecka - netraba si privstať. Chára dvíha nad hlavu pohár. Tak vysoko ešte nebol, Slovákom v USA ide. Ráno sa kazí aj druhý kufor - čo už. Utica nezaujala, všetky atrakcie (srna pobehujúca po železničnej stanici) sme obehli.  Vraciame sa busom späť do New Yorku. Telefonicky objednávame hostel v Naycku. Zrejme časť New Yorku? Prestup v Albany. Meškáme. Nič to - zoberie nás ďalší. "Ľutujem, máme len dve voľné miesta, počkajte." Čakáme !

Zúfalstvo na Times Square

Port authority station, autobusová stanica New York. Voláme znovu zákaznícku linku. Kde je ten hostel? New Jersey? Našťastie nie. Dostávame číslo priamo na hostel. Nefunguje. Všade hluk nič nepočuť. Zákaznícka linka. Majer, zas. OK, máme číslo. Super 8 hostel - "odkiaľ idete? Z juhu, zo severu?" Zo stanice - ako to mám vedieť?. Bus číslo 9. Už len kúpiť lístky. "Druhá budova, prvé poschodie v pravo." "Po schodoch druhé poschodie, rovno na konci." "Tretie poschodie, prepážka 11." Odchod 21:30, štvrté poschodie nástupište 413! Už len späť po baby. Sedia pred budovou, strážia kufre, pozorujú večerný blázinec na Time Squere. Ďalšia hodina autobusom. New York to určite nebude.

Nyack, ráno - kde to sme? Potrebujeme net, konektor na európsku zástrčku, rýchlo! "Dve míle týmto smerom - stovky obchodov". Supermarket. Dúfam, že nemyslel toto. Ideme ďalej, za stromami veľká budova. Stovky obchodov - možno tisíc. Pýtame sa na prácu. "Ano, práve berieme nových, aj naproti a tiež tam a ... vypíšte formulár." Vypisujeme. Jeden, dva .... desiatky. "Ahoj Mirka, tu Lee, príď zajtra po piatej bude tu majiteľ!". Dnes - je zajtra, pol jednej. Uvidíme, čo bude. S prácou by nemal byť problém, vyzerá to, že jej je tu dosť a stále nás odkazujú na miesta v okolí kam sa treba ísť opýtať. Zháňame normálne ubytovanie, cez víkend je to trošku obtiažne, ale máme niekoľko čísel, plus inzeráty na stĺpoch a v obchodoch. Päť študentov z Európy hľadá lacné ubytovanie :-)

Zajtra je pondelok, mali by nám volať z niekoľkých obchodov. Nyack sa zdá byť rajom. A len hodinu od New Yorku.