... nezabudnite!!! Kliknutím na niektorú z reklám alebo použitím vyhľadávača na tejto stránke podporíte moju snahu a finančne mi pomôžete.

Tuesday, July 26, 2011

,,, Atlantic City


... 10:00, sadáme do auta. Vyrážame na náš prvú cestu po Amerike. Vďačíme za to Richovi (Ričovi) a Miroslave, ktorá ho spoznala. Rich je dôchodca. Bývalí policajt. Za svoju dlhú kariéru v slávnej NYPD (policajné oddelenie mesta New York) toho veľa preskákal. V policajnom zbore, ktorý má cez 32 tisíc členov, viac ako Slovenská armáda, začínal ako pochôdzkár na ulici. Dotiahol to až na detektíva. Vyšetroval prípady drogových dílerov, ale aj vraždy. Pracoval aj 11. septembra. Pamätá si ako bolo mesto celý týždeň zahalené v prachu, aj strach a smútok čo sa len ťažko zmýva, ktorý tento prach zanechal. Poznal niekoľkých ľudí, ktorí zahynuli v troskách dnes bývalého svetového obchodného centra – dvojičkách. Hovorí, že za svoj život videl veľa zlých vecí - až priveľa. Dnes si užíva dôchodok. Robí nočného strážnika v Hopper House, rodnom dome a galérii maliara Eduarda Hoppera. Tu sme sa s ním spoznali. Cestuje, udržiava sa v kondícii, každý deň behá a miluje hazard. Do kasína chodí pravidelne. Koľkokrát bol v Las Vegas si už presne nepätá. Nás berie do Atlantic city – malého Vegas východného pobrežia.
Späť k výletu. Sadáme do auta je 10:00. Vyrážame smerom na juh. Zakrátko sa dostávame na Parkway. Diaľnicu, na ktorú na rozdiel do Highway nesmú kamióny. Cesta lemuje pobrežie Atlantického oceánu, z auta ho ale nevidieť. Šoféruje Miroslava. Richova Toyota (dnes najtypickejšie „americké“ auto) s automatickou prevodovkou je neuveriteľne pohodlná. Klimatizácia, v Amerike povinná výbava, je dnes na nezaplatenie. Vonku je cez 100 stupňov Farenheita (vyše 37 °C). Vzduch na diaľnici sa vlní. Po takmer troch hodinách v rušnej premávke dorážame do Atlantic city. Auto nám odparkuje hotelový poslíček. Hneď  vyrážame pozrieť sa na oceán. Cesta tam vedie priamo cez kasíno. Ako nám povedal Rich, v Atlantic city je takmer nemožné aby ste sa niekam dostali bez toho aby ste nemuseli prejsť cez kasíno. Prvý krát vstupujeme do kasína. Vstupná hala v štýle starovekého Ríma a za ňou ... . Za ňou stovky hracích automatov. Vyzerajú takmer rovnako ako na autobusovej stanici, len sú naleštenejšie. Melónik, melónik, melónik. Štyri zlaté sedmičky alebo štvorlístky a pocit šťastia je tu. Stačí vložiť sto dolárov a potiahnuť pákou. Tu sa nehrá o sociálnu podporu. Sem sa chodí zarobiť alebo prehrať celý majetok. Zdá sa, že vekový priemer hráčov je cez šesťdesiat. Väčšinu z nich už zhrbila staroba. Niektorí potrebujú vozíček. Ťahá ich sme tučný dôchodok a prebytok voľného času. Aj my skúšame šťastie. Chvíľu hľadáme ten pravý automat, ten ktorý z nás spraví boháčov. Vkladáme doň 20 dolárov a ... . A nič. Ideme ďalej. Míňame pokrové stoly, Black Jack, ruletu aj Richove obľúbené kocky. Neskôr sa sem vrátime. Dávame si výdatný obed a vyrážame na pláž.
Jemný piesok a silné vlny, čo nedovolia plávať. Na toto sme čakali celý mesiac. Razom som zabudol na všetky problémy. Voda je studená a slaná. Vychutnávame si najväčšiu atrakciu Atlantického oceánu. Vlny vysoké  1,5 metra čo vám dajú pecku do tváre ak s k ním zle postavíte. Škoda, že je tak zlá viditeľnosť. Pri troche fantázie vidím až na druhú stranu. Domov, do Európy, na Slovensko, až na Šajbu. Čo robia naši. Sedia na terase, oddychujú, popíjajú pivko. Ešte pozriem či Miroslav pokosil záhradu Za Hodrušou ako sľúbil. Pokosil. Dá sa naňho spoľahnúť. Môže sa ženiť. Späť však do Ameriky.
Zvečerilo sa, ideme si teda sadnúť do baru. Živá kapela hrá veľmi príjemné coververzie známych hitov. Prehlušuje aj šum oceánu, ktorý je len o sto metrov ďalej. Trochu si zatancujeme vypijeme pár drinkov a idem znovu do kasína. Alkohol sa tu podáva zadarmo. Nepozorní a veselí hráči sú vítaní. A aby ostali čulí celú noc, nastavíme klimatizáciu ešte o čosi chladnejšie a vpustíme trošku čistého kyslíka. Ideme hneď ku kockám. „Miroslava hádžeš, ak vyhráš polovica je tvoja“, hovorí Rich. Druhý krát nebolo treba. Výsledok – dvesto dolárov plus. Asi začiatočnícke šťastie. V najlepšom ale treba skončiť. Ešte sa prejdeme po vysvietenom korze a vyrážame na cestu späť. Späť do reality, kde karty a šťastie nerozdáva krupier ale osud a hlavne vlastná snaha.   
Ostatné fotky si môžete pozrieť na picasa web albums.

3 comments:

Anonymous said...

Ja ti dám, že Mirko pokosil !!! Ale pokosené aj vysušené je. :) Bol som kosiť zo Sloníkom a sušili to už sloníkovci sami.

Inak sme zahájili (obnovili) tradíciu "Kosenie zadních lúk" alebo ako to Jano Kassa nazval (Kosa ostrá) na Novej ceste. Foto pošlem mailom.

Super zážitky máte ako tak čítam a pozerám foto. Tak nech vám len takéto pozitívne zážitky pribúdajú.

Dušo a Janka a všetok vospolok...

sprda said...

nuž pravda je taká Zdenko, že to aj tohto roku dopadlo inak. Ale vážne som chcel, ver mi:-)

Mina said...

Aj u nás na Podháji je také malé Las Vegas. Tak ak by sa vám po príchode domov zacnelo po automatoch, je tu možnosť..."u Generála".....:D
A Zdenko, musím pochváliť fotky...