Posledné dni sa nič
nedeje. Zdanlivo. Do práce, domov, dve pivká a spať. Zobudiť sa,
do práce do druhej práce a rovno do postele. Stále dokola.
Neostáva nič iné iba napísať vám o práci. Aké úbohé a
nudné. Čo by už mohlo upútať na špinavej kuchyni v rodinnom
hoteli a na sieti fastfoodov?
Popeye's Lusiana kitchen
alebo Pepkova kuchyňa z Luisiany (čo má Pepek námorník spoločné
z grilovaním kuraťom nevedno) je sieť fastfoodov podobná Kurčatám
z Kentucky (KFC). Hlavným chodom je vyprážané kura obalené vo
vajci a múke – jednoduchý pokrm čiernych otrokov z juhu USA. Ako
v každej veľkej reštauračnej sieti aj v Popeye's má všetko
svoje prísne pravidlá. Všetky pracovné postupy musia byť
rovnaké. Jedlo musí chutiť rovnako na Slovensku aj v Amerike.
Poďme teda na to.
Na prípravu jednej sady
chrumkavého kuraťa z Luisiany potrebujeme: 12 kusov kuracích pŕs,
12 vrchných stehien, 12 nožičiek, 12 krídelok (spravíme radšej
20 – idú na dračku), za vedro vajíčka z prášku, vrece múky.
Ako prvé ponoríme do vajíčka kuracie prsia. Vyberieme ich a
necháme 3 sekundy stiecť. Hodíme ich do múky a dvadsať krát
pekne zoširoka rukami premiešame. Jeden, dva tri, štyri … osem,
deväť … stačí, dnes máme plno, niet času nazvyš. Medzi tým
hodíme do fritézy hranolky.
Prsia vyberáme z múky
po dvoch kusoch, pričom každé dva o seba dvakrát ťapneme. Ťap,
ťap – samozrejme kožou k sebe. Podobný postup zopakujeme s
vrchnými stehnami, nožičkami aj s krídelkami. S krídelkami? Kde
sú krídla? Skontrolujeme chladničku. Otvoríme prvý box – nič.
„Hoď hranolky“ - ozýva sa spredu. Odbehneme spraviť ďalšie
hranolky. Hotovo. Druhý box – nič. Žiadne krídla. Tretí,
štvrtý a piaty – bez úspechu. Možno v ďalšom – konečne.
Vrátime sa a hneď pripravíme ďalšie hranolky.
Obalíme krídelka a
rozporcovaná sliepka môže putovať rovno do rozpáleného čierneho
oleja. Kura hádžeme do fritézy v rovnakom poradí v akom sme ho
obaľovali. Chytíme teda do ruky dve prsia. Ťapneme ich o seba.
Ťap. Len raz!!! A ladne, smerom od tela položíme na rozpálenú
hladinu. Pripomínam – smerom od seba, nie k sebe!!! Kura hádžme
nasledovným spôsobom: Prsia úplne na ľavo, vrchné stehná do
stredu, nožičky v pravo. Krídla rovnomerne rozložíme po celej
fritéze. Hotovo, za dvanásť minút je kura na luisianský spôsob
pripravené. Postup opakujeme niekoľko krát až do záverečnej.
Ako ste už pochopili z
textu okrem mňa pracuje v Popeyes's minimálne jedna osoba
(prezradila sa tými hranolkami). V skutočnosti nás tam pracuje
oveľa viac. Chúlio je manažér. Pochádza z Filipín. Spolu s ním
tu pracuje aj jeho žena – Šerin – zástupkyňa manažéra. Tiež
je z Filipín. Ázijská mentalita sa u nich nezaprie. Od otvorenia
Popeye's v Palisades nákupnom centre sú to už vyše dvoch mesiacov
a zatiaľ si nedopriali ani deň voľna. Trinásť hodín denne,
sedem dní v týždni. Celý ich život sa odohráva v práci. Majú
dve deti. Tereza a Julien. Osem a desať rokov. Väčšinu svojich
prázdnin strávili na lavičke pred Popeye's. Najviac sa tešia, keď
ide niektorí so zamestnancov na prestávku, aby mu ukázali
maličkosti čo si kúpili, aby zabili nudu.
Okrem Filipín a
Slovenska má u nás zastúpenie aj Haity. Jozef má 35 a ťažký
osud. V USA nie je ešte ani rok. Jeho dom podľahol zemetraseniu.
Doma bol stavbár. Dnes umýva riady a čistí kurence. Napriek tomu
by ste šťastnejšieho človeka na svete nenašli. Neoplýva
intelektom no je o to viac dobrosrdečný a vie sa tešiť z
maličkostí. Včera ho Janík učil pripravovať kura. Keď sa Jozef
horko ťažko dopracoval až k hádzaniu kuraťa do oleja radostne
zvolal - „Jozef varí!!!“ akoby zrovna objavil Ameriku.
Reštaurácia hotela
Best Western- West Gate stojí úplne na opačnom konci stravovacích
služieb. Príjemné prostredie kde sa nikto neponáhľa a väčšina
zákazníkov má pripravený svoj obľúbený nápoj bez toho, aby
museli čašníka o niečo žiadať. Niektorí zákazníci sú ako
kus nábytku, podľa niektorých si môžete nastavovať hodinky.
Nečakajte že potom ako zaplatíte a odídete sa nepreberie celý
váš osobný život.
John pracuje ako taxikár
v New York City. Pije diétnu kolu a má rád lievance so slaninkou.
Jim je gay. Azda preto pije ružovú limonádu. Prichádza väčšinou
večer. Jedlo mu pripravujú na mieru. Steve má rád polievky.
Slabšie počuje za všetko ale niekoľko krát úctivo pekne
poďakuje. Okolo siedmej prichádza starší pán v saku. Dá si
šalát, polievku, zapíše čosi do zápisníka a bez slova odíde.
Robí tak každý deň. Vraj pracoval s bláznami a nalepilo sa to
naňho. Netreba ešte zabudnúť na starú pani čo sedí celý deň
pri pulte a číta noviny. V hoteli býva už vyše roka. Po druhej
svetovej vojne chvíľu pracovala v Európe ako zdravotná sestra.
Spolu s jej najlepšou kamarátkou z Československa precestovala
Dánsko, Francúzsko a Portugalsko. Okrem zákazníkov nesmú v
reštaurácii chýbať kuchári. My máme dvoch.
Chuan je z Mexika. V
hoteli pracuje už vyše dvadsať rokov. Preto je nad vecou. Je to
majster sveta. Dokáže všetko a tiež všetko môže. Zarába
neuveriteľné prachy. Doma v Mexiku má haciendu s piatimi domami
fontánou a vlastným kostolom. Určite tam nechýba ani pštros a
satelit.
Karlos je skromnejšej
povahy. Nemá kostol ani fontánu. Zato má tri deti. Každé s inou
ženou. Štvrté mu možno tento týždeň pridelí súd. Karlos je
zo Salvadoru. Keď odtiaľ odišiel mal 17. Začínala sa tam
občianska vojna. Cestu do USA mu zaplatil jeho brat, ktorý zutekal
už dávnejšie. Stálo ho to niekoľko tisíc dolárov. Netreba ale
čakať prvú triedu, peniaze zhrabol prevádzač. Spolu s ďalšími
utečencami putoval Karlos prevažne v noci naprieč celým Mexikom
skoro mesiac pešo. Keď dorazil do Tijuany bol ohromený. Tisícky
jemu podobných ľudí tu každý deň čakali na súmrak, aby mohli
prebehnúť cez hranicu do San Diega. Jemu sa to podarilo. S
falošnými dokladmi potom letel do New Yorku, kde ho čakal brat.
Jeho Americký sen sa splnil.
