,,, Atlantic City

... 10:00, sadáme do auta. Vyrážame na náš prvú cestu po Amerike. Vďačíme za to Richovi (Ričovi) a Miroslave, ktorá ho spoznala. Rich je dôchodca. Bývalí policajt. Za svoju dlhú kariéru v slávnej NYPD (policajné oddelenie mesta New York) toho veľa preskákal. V policajnom zbore, ktorý má cez 32 tisíc členov, viac ako Slovenská armáda, začínal ako pochôdzkár na ulici. Dotiahol to až na detektíva. Vyšetroval prípady drogových dílerov, ale aj vraždy. Pracoval aj 11. septembra. Pamätá si ako bolo mesto celý týždeň zahalené v prachu, aj strach a smútok čo sa len ťažko zmýva, ktorý tento prach zanechal. Poznal niekoľkých ľudí, ktorí zahynuli v troskách dnes bývalého svetového obchodného centra – dvojičkách. Hovorí, že za svoj život videl veľa zlých vecí - až priveľa. Dnes si užíva dôchodok. Robí nočného strážnika v Hopper House, rodnom dome a galérii maliara Eduarda Hoppera. Tu sme sa s ním spoznali. Cestuje, udržiava sa v kondícii, každý deň behá a miluje hazard. Do kasína chodí pravidelne. Koľkokrát bol v Las Vegas si už presne nepätá. Nás berie do Atlantic city – malého Vegas východného pobrežia.

Späť k výletu. Sadáme do auta je 10:00. Vyrážame smerom na juh. Zakrátko sa dostávame na Parkway. Diaľnicu, na ktorú na rozdiel do Highway nesmú kamióny. Cesta lemuje pobrežie Atlantického oceánu, z auta ho ale nevidieť. Šoféruje Miroslava. Richova Toyota (dnes najtypickejšie „americké“ auto) s automatickou prevodovkou je neuveriteľne pohodlná. Klimatizácia, v Amerike povinná výbava, je dnes na nezaplatenie. Vonku je cez 100 stupňov Farenheita (vyše 37 °C). Vzduch na diaľnici sa vlní. Po takmer troch hodinách v rušnej premávke dorážame do Atlantic city. Auto nám odparkuje hotelový poslíček. Hneď  vyrážame pozrieť sa na oceán. Cesta tam vedie priamo cez kasíno. Ako nám povedal Rich, v Atlantic city je takmer nemožné aby ste sa niekam dostali bez toho aby ste nemuseli prejsť cez kasíno. Prvý krát vstupujeme do kasína. Vstupná hala v štýle starovekého Ríma a za ňou ... . Za ňou stovky hracích automatov. Vyzerajú takmer rovnako ako na autobusovej stanici, len sú naleštenejšie. Melónik, melónik, melónik. Štyri zlaté sedmičky alebo štvorlístky a pocit šťastia je tu. Stačí vložiť sto dolárov a potiahnuť pákou. Tu sa nehrá o sociálnu podporu. Sem sa chodí zarobiť alebo prehrať celý majetok. Zdá sa, že vekový priemer hráčov je cez šesťdesiat. Väčšinu z nich už zhrbila staroba. Niektorí potrebujú vozíček. Ťahá ich sme tučný dôchodok a prebytok voľného času. Aj my skúšame šťastie. Chvíľu hľadáme ten pravý automat, ten ktorý z nás spraví boháčov. Vkladáme doň 20 dolárov a ... . A nič. Ideme ďalej. Míňame pokrové stoly, Black Jack, ruletu aj Richove obľúbené kocky. Neskôr sa sem vrátime. Dávame si výdatný obed a vyrážame na pláž.

Jemný piesok a silné vlny, čo nedovolia plávať. Na toto sme čakali celý mesiac. Razom som zabudol na všetky problémy. Voda je studená a slaná. Vychutnávame si najväčšiu atrakciu Atlantického oceánu. Vlny vysoké  1,5 metra čo vám dajú pecku do tváre ak s k ním zle postavíte. Škoda, že je tak zlá viditeľnosť. Pri troche fantázie vidím až na druhú stranu. Domov, do Európy, na Slovensko, až na Šajbu. Čo robia naši. Sedia na terase, oddychujú, popíjajú pivko. Ešte pozriem či Miroslav pokosil záhradu Za Hodrušou ako sľúbil. Pokosil. Dá sa naňho spoľahnúť. Môže sa ženiť. Späť však do Ameriky.

Zvečerilo sa, ideme si teda sadnúť do baru. Živá kapela hrá veľmi príjemné coververzie známych hitov. Prehlušuje aj šum oceánu, ktorý je len o sto metrov ďalej. Trochu si zatancujeme vypijeme pár drinkov a idem znovu do kasína. Alkohol sa tu podáva zadarmo. Nepozorní a veselí hráči sú vítaní. A aby ostali čulí celú noc, nastavíme klimatizáciu ešte o čosi chladnejšie a vpustíme trošku čistého kyslíka. Ideme hneď ku kockám. „Miroslava hádžeš, ak vyhráš polovica je tvoja“, hovorí Rich. Druhý krát nebolo treba. Výsledok – dvesto dolárov plus. Asi začiatočnícke šťastie. V najlepšom ale treba skončiť. Ešte sa prejdeme po vysvietenom korze a vyrážame na cestu späť. Späť do reality, kde karty a šťastie nerozdáva krupier ale osud a hlavne vlastná snaha.   

Ostatné fotky si môžete pozrieť na picasa web albums.

... Nové foto

... Práca, práca, práca. Niet času ani na nove správy. Aj teraz píšem z práce, počas krátkej prestávky. Čo sa teda udialo za posledné týždne? Boli sme oslavovať v parku Boha. Toľkokrát požehnaný som ešte nebol. Spievali nám zbor baptistického kostola na Franklin avenue a gospelová skupina Trinity. Nádhera, radosť, čistá energia - z hľadiska počuť hlasné aleluja.

Objavili sme ďalšie nádherné miesto - Nyack beach state park, nádhernú poľnu cestu popri rieke Hudson rovno pod obrovským útesom.

Spolu s dievčatami z Ruska sme oslávili Ňanove narodeniny a Miroslava si bola pozrieť tohoročný trh umeleckých výrobkov v  Nyacku. Ostatní sme ako inak boli v práci a nič z neho nemali.

Toľko prehľad udalosti. Foto nájdete tu. Alebo sa naň prekliknete z bočného panelu. Zajtra nás čaká výlet do Atlantic city. Pláže a kasína. Reportáž aj fotky pribudnú čoskoro.

... Dalšie fotky na Picasa Web Albums

Priatelia, pridal som ďalšie fotky do USA albumu. Veľkolepo sme oslavovali deň nezávislosti. Ústa dokorán, vrieskali sme ako malé deti. Strhujúci záver som už nebol schopný ani fotiť. Bola by to škoda dívať sa na to cez malý hľadáčik. Zabývali sme sa a ostal čas aj na zábavu. V rámci letných utorkov v parku hral Frankie D. and The Boys. Preklik na album nájdete tu, alebo na bočnom panely :-) Ako ste si všimli, zmenil som dizajn. Pribudli aj nejaké nové funkcie. Možnosť dostávať nové príspevky priamo na mail. A napriek mojej "asociálnosti" aj možnosť sledovania cez Facebook a Twitter :-)

... Tak si tu žijeme. Časť 1. - Deň nezávislosti

Po počiatočnom zmätku, strese a nečakaných presunoch sa náš život v USA ukazuje v čoraz jasnejších farbách. Začíname si žiť usadeným a kľudným životom malého amerického mestečka Nyack (napíšem o ňom neskôr). Hlavnými témami uplynulých dvoch týždňov boli ubytovanie a práca - oboje nás vzhľadom na obmedzené financie poriadne tlačili. Prvé dni sme strávili v hoteli Super 8. Všetci piati sme obývali spoločnú izbu, z dvomi veľkými posteľami, kúpeľnou a ... a káblovkou. V hoteli pracoval nevľúdny a zamračený personál z Indie, ktorý  za všetko pýtal nekresťanské peniaze. Každý deň sme prehľadali časť mesta, hľadajúc ubytovanie a prácu. Strava pozostávala z hotelových raňajok (cereálie, sladké pečivo a banán), obedovali a večerali sme u McDonald´s, kde je skrátka fajn a lacno.
Po niekoľkých dňoch ktosi zašiel do hotela Best Western. Je to stredne veľký rodinný hotel, ktorý vedú štyria súrodenci - Greg, Jim, Lisa a Dona. Konečne sa pošťastilo. Na druhý deň sme sa stretli s Gregom - hlavným manažérom a neuveriteľne veľkorysým človekom. Nezažil som vo svojom živote veľa pracovných pohovorov ale tento bude patriť určite medzi najpríjemnejšie. Skutočne na ňom bolo vidno, že chápe našu situáciu a snaží sa nám pomôcť. Na začiatok ponúkol mne a Ňaňovi pár hodín práce v kuchyni a babám upratovanie izieb. Dočasne sme dostali izbu za oveľa lepšiu cenu. Medzitým sa sestre podarilo nájsť si prácu v jednej bižutérií - lepšieho človeka tam nemohli nájsť, keď ju tam teraz zájdeme pozrieť je ovešaná ako vianočný stromček. Zabývali sme sa v hoteli Best Western a stále zdieľali jednu izbu. Pozitívom bolo, že z pár hodín práce a natiahlo na pár dní a zdá sa, že by sme tu mohli pracovať častejšie. Okrem toho dievčatá začali pracovať v novootvorenom fast foode Popeyes v nákupnom centre. Takmer sa nezastavia, veľmi sa z toho teším. Práca ich baví a ... a každý deň nosia vyprážanú kuracinku.
Po pár dňoch v Best Westerne sme konečne našli byt, ktorý by sme si mohli dovoliť. Ako sme si už zvykli nič neprebehlo bez ťažkostí. Byt vlastní Mike. Mike je Ír. V USA žije už dlho, našiel si tu ženu a má štyri deti. Chápe, že prísť do cudzej krajiny a usadiť sa nie je vôbec ľahké. Bol  ochotný urobiť malú výnimku, prenajať nám byt na kratšiu dobu ako mal pôvodne v pláne a zľaviť z poistky, ktorá sa tu platí v podobe nájomného na dva mesiace dopredu. Potešilo nás to, hneď sme mali zbalené, hoci nám ostávala ešte jedna noc v hoteli. Dve hodiny potom, čo sme uzavreli dohodu nám znovu zavolal Mike. Nejaký problém - máme prísť. Policajné auto pred domom. "Vtip" - vravím si. Zdá sa, že nie. Bývalí nájomníci si spomenuli´, že majú nevyrovnané účty. Zabudli na to, že ich syn, ktorý byt rozbil pretože sa s ním rozišla priateľka nezaplatil účet za vodu (vyše 150 dolárov !!!). Celá záležitosť pôjde na súd, odmietajú odpratať svoje veci kým im nevráti všetky peniaze, vyhrážajú sa. Z bytu nebude nič, len veľké sklamanie. Skúsime aspoň v hoteli vybaviť jednu izbu - dlhšie už v jednej izbe nemôžme byť. Opäť nám vyšli v ústrety. Nestojí nás to málo ale niesu to peniaze, ktoré by sme si nemohli dovoliť a navyše máme čistý uterák každý deň :-). Mike nám vrátil peniaze. Vyzerá to, že sa táto záležitosť môže ťahať dlhšie. Na tomto mieste sa ukázala efektivita Amerických súdov. Prípad zostáva stále otvorený no súd behom týždňa vydal príkaz na vysťahovanie sa z bytu a my sa tak môžme sťahovať.
Zajtra je v USA veľký sviatok. 4. júl - deň nezávislosti. Počet vlajok na domoch a uliciach sa zdvojnásobil. Chystajú sa veľké oslavy a ohňostroje, ktoré majú oslavovať vymanenie sa spod nadvlády Britského impéria. Spolu s Američanmi budeme oslavovať aj my. Rovnako ako oni 4. júla získame nezávislosť a vlastný priestor na život. Už je len na nás ako si to tam zariadime. Oni to zvládli výborne.   

... American life

Nádherná scenéria. Vychutnať si ju môžete - ako inak, z auta. Nesmie chýbať take-away jedlo, coca cola a hudba pekne nahlas. Takýto pohľad sa vám naskytne ak zájdete do Memorial parku v Nyacku.