... Kde parkujete? – alebo krátky úvod do americkej kultúry.

Kde parkujte?“ je odpoveď Američana na otázku: „Kde nájdem obchodné centrum?“, alebo na akúkoľvek podobnú otázku. Naozaj, stačí vám pár dní v Amerika a zistíte, že Američania peši nechodia. Každý má auto. Skutočne. Od upratovačky až po ... , po prezidenta. Čím väčšie, tým lepšie. Malé auto sa neráta. Veľkosť S sa tu nenosí, XXL je v kurze. Aj bežné Európske autá tu vyzerajú o čosi väčšie. Američania vytvorili z dopravného prostriedku kultúrny symbol – fetiš. Sčítanie ľudu v Amerike? – Hračka! Čo Američan, to auto. Stačí zrátať evidenčné čísla. Problémom sú len deti do 16 rokov, ktoré nemôžu šoférovať. Tomuto životnému štýlu je všetko podriadené. Obrovské parkoviská, široké ulice, nekonečné spleť ciest. Reštaurácie, kde si jedlo objednáte priamo do auta (drive-up), nič nové. Stiahnuť okno, vytiahnuť peniaze alebo skontrolovať stav účtu – to zažijete jedine v Amerike. Čo Američan to šofér, neuveriteľne ohľaduplný šofér. Žiadny blázon s poznávacou značkou BR či BA tlačiaci vás na krajnicu. Zavadziam chodcovi v ceste? Predsa ho nenechám obchádzať ma. Cúvnem. A daň za tento luxus? – Obezita. Niežeby boli všetci Američania tučný, to určite nie, zdravý životný štýl a nízkotučné mlieko z biofarmy sú v móde aj tu. Hlavne u vzdelanejších ľudí. A čo bežný Američan? Bežný Američan je obéžny.

... Stretneme sa v New Yorku !

New York

..."Stretneme sa v New Yorku!" - povedali sme si v pondelok večer. Znelo to trochu divne, pretože obyčajne sa stretávame v krčme - U Mackovej, alebo nanajvýš v nedeľu na ihrisku. A predsa, v Budapešti nasadáme spolu so sestrou do lietadla, chvíľku sa kocháme pohľadom z okna, zaspávame a po viac ako 9 hodinách na palube lietadla sa zobúdzame za oceánom. V diaľke vidieť Empire state bulding, práve pristávame. Stačí už len odovzdať odtlačky prstov a domácu klobásku (ach Ňaňo) a ocitáme sa na Americkej pôde. Vyzdvihneme batožinu, vstúpime do letiskovej haly, kde na nás kývajú - zase Šajbania :-). Už len počkať na Luciu a dobrodružstvo sa začína. Z letiska na hostel. Stále nemám pocit akoby som opustil Európu. Až ďalší deň. Nasadáme do metra, neuveriteľné tempo, všetci sa ponáhľajú, bežia. Miles Davis to vo svojej autobiografia opísal celkom presne "... město bylo pro mě nicméne hrozná senzace, hlavně ty vysoký budovy, hluk, auťáky a všichni ti pridlí lidi, který byli snad úplňe všude. Všechno tam jelo na plný kule, takový tempo jsem ješte nevidel...". Sánka dolu, šéfe - je tu tu fakt šialené. 

Vybavíme úrad a vyberáme sa hľadať Penn station, vlakovú stanicu. "Je to len pár blokov na rohu 62street a 7avenue, poďme pešo." Sakra, opačný smer. Sme vyše 30 blokov odtiaľ. Hľadáme, ako sa tam dostať a zisťujeme, že New Yorkčania sú veľmi milý a ochotný poradiť. Občas, každí úplne inak. Nakoniec to ale stíhame. Metro je super !!! Sadáme do vlaku a smerujeme do Uticy. 

Utica

Utica, prvé z Amerických miest na zozname - oplatí sa vidieť, len raz. Prázdne ulice, sparno a divní ľudia. Náš "zamestnávateľ" na nás zabudol. Nájdite si hotel a ozvite sa zajtra. Kazí sa koliesko na kufri, nevadí, 19 kg a len 1 míľa - to nie je ďaleko. Hotel je fajn, majú telku. O 20:00 ide finále Stenliho pohára, pecka - netraba si privstať. Chára dvíha nad hlavu pohár. Tak vysoko ešte nebol, Slovákom v USA ide. Ráno sa kazí aj druhý kufor - čo už. Utica nezaujala, všetky atrakcie (srna pobehujúca po železničnej stanici) sme obehli.  Vraciame sa busom späť do New Yorku. Telefonicky objednávame hostel v Naycku. Zrejme časť New Yorku? Prestup v Albany. Meškáme. Nič to - zoberie nás ďalší. "Ľutujem, máme len dve voľné miesta, počkajte." Čakáme !

Zúfalstvo na Times Square

Port authority station, autobusová stanica New York. Voláme znovu zákaznícku linku. Kde je ten hostel? New Jersey? Našťastie nie. Dostávame číslo priamo na hostel. Nefunguje. Všade hluk nič nepočuť. Zákaznícka linka. Majer, zas. OK, máme číslo. Super 8 hostel - "odkiaľ idete? Z juhu, zo severu?" Zo stanice - ako to mám vedieť?. Bus číslo 9. Už len kúpiť lístky. "Druhá budova, prvé poschodie v pravo." "Po schodoch druhé poschodie, rovno na konci." "Tretie poschodie, prepážka 11." Odchod 21:30, štvrté poschodie nástupište 413! Už len späť po baby. Sedia pred budovou, strážia kufre, pozorujú večerný blázinec na Time Squere. Ďalšia hodina autobusom. New York to určite nebude.

Nyack, ráno - kde to sme? Potrebujeme net, konektor na európsku zástrčku, rýchlo! "Dve míle týmto smerom - stovky obchodov". Supermarket. Dúfam, že nemyslel toto. Ideme ďalej, za stromami veľká budova. Stovky obchodov - možno tisíc. Pýtame sa na prácu. "Ano, práve berieme nových, aj naproti a tiež tam a ... vypíšte formulár." Vypisujeme. Jeden, dva .... desiatky. "Ahoj Mirka, tu Lee, príď zajtra po piatej bude tu majiteľ!". Dnes - je zajtra, pol jednej. Uvidíme, čo bude. S prácou by nemal byť problém, vyzerá to, že jej je tu dosť a stále nás odkazujú na miesta v okolí kam sa treba ísť opýtať. Zháňame normálne ubytovanie, cez víkend je to trošku obtiažne, ale máme niekoľko čísel, plus inzeráty na stĺpoch a v obchodoch. Päť študentov z Európy hľadá lacné ubytovanie :-)

Zajtra je pondelok, mali by nám volať z niekoľkých obchodov. Nyack sa zdá byť rajom. A len hodinu od New Yorku.

... Amsterdam, Berlin 2007

... som zistil že tu bol, ešte jeden nedokončený článok. Už ho nebudem dopisovať - nechce sa mi :-)

... kde začať? Asi by bolo dobre začať rovno od začiatku.

Začalo sa to tým, že mi Veľká Británia vrátila dane. Nie veľa, nie málo. Háčik bol ale v tom, že šek bol splatný len na ostrove. Spočiatku som uvažoval, že to nechám proste tak. Pretože ak sa mám priznať cestovať do Leedsu, mesta kde som pracoval, sa my len kvôli nejakým peniazom nechcelo. Preto som si musel vymyslieť nejaký dobrý dôvod. Niečo prečo sa oplatí prežiť nekonečne dlhé cesty autobusom a stres na letisku. Naplánoval som si teda taký malý výlet. Plán znel zhrabnúť prachy v Leeds vyzdvihnúť tam Janíka a vydať sa na cesty. Tak sa aj stalo a v prvú augustovú nedeľu sem nasadali do lietadla smerujúceho do Amsterdamu. Vystúpili sme na krásnom letisku Shiphol a priamo odtiaľ sme sa vlakom pobrali do mesta. Hoci sme do Amsterdamu dorazili pomerne neskoro slnko bolo ešte pálilo a polhodinová cesta s ruksakmi na chrbte nám dala zabrať. Hostel nás príjemne prekvapil a ani sme si ho nestihli obzrieť vyrazili sme na prechádzku mestom. Dobrú chvíľu sem sa túli ulicami preplnenými turistami a asi okolo jednej sme po malom blúdení dorazili na izbu. Na druhý deň ráno sme si dali výdatné raňajky a rozhodli sa, že si požičiame bicykle. Už na krásnych nových bikoch sme sa vydali na vlakovú stanicu kúpi lístky do Berlína. Odtiaľ naše kroky viedli postupne do múzea sexu a do múzea voskových figurín Madam Tussod a do akéhosi sveta hračiek, ktorý sa volal Nemo.