Pred časom som sa hrabal v rodinnej knižnici a celkom náhodou som tam natrafil na útlu knižku v papierovom prebale s názvom Strelníky. No a keďže v televízii, ako obvykle, nič nešlo, začítal som sa do nej. Píše sa v nej o histórií, prírodných podmienkach či kultúrnych zvykoch a tradíciách v obci. Veľa informácií som vedel ale priznávam veľa bolo pre mňa úplnou novinkou. Nepochybujem, že ste mnohí túto knižku čítali, napriek tomu sa vám pokúsim jej obsah v krátkosti priblížiť po svojom a možno niekoho navnadiť alebo práve naopak úplne odradiť aby si ju prečítali znovu či po prvý krát.
História našej obce sa začína písať ako história mnohých iných obcí. “prvou písomnou zmienkou“ ,z ktorej sa dozvedáme od kedy asi naši pradedovia obývali toto územie. Tá naša pochádza z 15. storočia a je to listina populárneho kráľa Mateja Korvína, ktorý v nej potvrdzuje výsadné listiny mesta Ľubietová zničené počas pustošenia husitov roku 1433. Kráľ v nej oslobodzuje mesto a jeho poddanské obce Povrazník a Šajbu od platenia krajinskej dane a od iných poplatkov – preto populárny. Dalšie listiny v ktorých sa naša obec spomína posiela do Ľubietovej Vladislav II. Jagelovský a neskôr jeho syn Ľudovít II. tieto povoľujú obyvateľom mesta a tým aj našim pradedom slobodne sa pohybovať po krajine a slobodne obchodovať.
Život v poddanstve kráľovského mesta bohužiaľ neznamenal len privilégia ale prinášal najmä povinnosti. Šajbania chceli či nechceli museli pracovať na panskej pôde, pomáhať zemepánovi pri žatve, harabačke či oraní a odovzdávať cirkevné desiatky. A aby toho všetkého nemali málo tak v čase nepokojov museli vymeniť pracovné nástroje za meče a pušky a poď ho do boja. Brániť zemepána bola napokon ich hlavná úloha, z ktorej vyplíval aj názov obce Šajba pochádzajúci pravdepodobne z nemeckého slovíčka Scheibe – terč.
Ťažké bolo pre Šajbanov 16. a 17. storočie keď sa Uhorskom preháňal jeden turecký nájazd za druhým a v dôsledku cirkevnej reformácie i jedno povstanie za druhým. Strelníčania sa v tomto období stretli viac krát v boji s Turcami ktorý dedinu nikoľko krát vypálili a v decembri 1629 poslali našim obyvateľom dokonca výhražní list. Píše sa tam aj toto: „...lebo prisaháme na svoju tureckú vieru a česť, že vás vyplienime a vypálime až po zem. Tomu sa nevyhnete kým nenasajete zdravého rozumu z mlieka vašej starej matere.“
Nuž dobré je občas oprášiť knižky, “nasať rozumu“ a zistiť na čo všetko môžeme byť aj v súčasnosti hrdý aj keď som rád že to nemusím robiť so zakrivenou šabľou na krku.
