... ples

... takže v sobotu som plesal. Plesal už ako čerstvý nezamestnaný. Výpoveď som síce napísal až ku koncu mesiaca ale môj korektný zamestnávateľ bol oveľa rýchlejší ako by som očakával a do dvoch dní si za mňa našiel náhradu. Nakoniec nájsť náhradu za predavača šuniek nie je asi problém. Náhly, nútený odchod z práce mi urobil škrt cez rozpočet ale nejak zvlášť ma to netrápi, veď za necelý mesiac aj tak letím do Anglicka. Žiadne ponáranie sa do smútku a pocit krivdy sa tade nekonalo a ja som si, trochu potešený predĺženou dovolenkou, mohol naplno vychutnať rozjarenú plesovú náladu. Takže som sa pekne vyobliekal a z nalešteními topánkami a úsmevom som sa vybral na ples. Cesta nie je podstatná, nebudme ju teda opisovať. Na miesto konania som spolu s mojou plesovou partnerkou dorazil presne včas usadili sme sa a ja som začal nestaktne pokukovať po dámach v nádherných róbach, inak sa ale nedalo. Ples začal vystúpením tanečného páru na ktorom ma zaujali najmä minimalisticky pojaté šaty tanečnice. Nasledovali nejaké formálne záležitosti, ktoré si ale viac menej nepamätám pretože v tej dobe som už družne debatoval pri pohári dobrého vínka s našimi spolusediacimi. Po formalitkách nasledoval konečne otvárací valčík, vlastne niekoľko valčíkov, a polka na ktorú som si ale vzhľadom na nízku hladinu promile v krvi ešte netrúfal. A je to tu podáva sa večera, morčacie mäso plnené slivkovým lekvárom, zaujímavá ale veľmi chutná kombinácia. Zalejeme ju opäť pohárom chutného vínka, nakúpime tombolové lístky a až do desiatej, kedy nasleduje nejaký program a zlosovanie tomboly, sa zabávame v divokých tanečných kreáciách. V tejto časti musím povedať, že tombola ma veľmi sklamala - nevyhral som. Nasleduje opäť viac menej neviazaná zábava, ktorá pokračuje do neskorých ranných hodín. Okolo štvrtej hodine rannej sa unavený v dobrej nálade lúčim s Anitou (plesovou partnerkou) a odchádzam domou tešiac sa na ďalšiu akciu ... .

... výpoveď

... pred chvíľou som dopísal výpoveď. Nie, nie je to žiadna výpoveď o hrdinských skutkoch či politickej situácií. Nie je to ani výpoveď o tejto dobe, je to jednoducho výpoveď z práce. To znamená, že od marca už nebudem krájať šunky - dúfam že už nikdy viac. Na začiatku marca si plánujem užiť krátku dovolenku, osláviť narodky a odletieť do Anglicka. Ešte pred tým ale musím vybaviť pár milých záležitostí - poslať prihlášky na vysokú, zadovážiť si nejaké knižky čo by sa mi mohli hodiť k prijímačkám a už túto sobotu si odtancovať ples. V Anglicku budem pravdepodobne vykonávať môj starý job, ktorý som robil celé minulé leto, kitchen porter - čiže umývač riadu. Tiež sa musím pomaly začať učiť. Popri tom ale nesmiem zabudnúť aj na trochu zábavy alebo v mojom prípade práve naopak dať si pozor aby tej zábavy nebolo až príliš veľa ...

... krnačky

... Večera som bol na krančkách. Pre tých čo nevedia, krnačky sú drevené sánky väčších rozmerov, na ktorých naši praotcovia zvážali drevo či seno. Vybral som sa tam na bežkách. Zabudol som povedať, že boli v Ľubietovej pod Hrbom. Z domu to tam mam bežkami asi tak na hodinu. Tento rok som žiaľ nepretekal. Vlani som tu totiž prežil svoj krančkársky debut. Skončili sme na výbornom 41. mieste z celkového počtu 45. posádok, čo na prvý krát nie je až také zlé. Mali sme totiž veľké nešťastie pretože sme sa hneď po štarte vysypali no a potom sme už nedokázali do nabrať rýchlosť. Tento rok som bol ale úplne v inej pozícií. Na miesto som dorazil zhruba okolo desiatej, polhodinu pred plánovaným štartom. A keďže na Slovensku sa všetky začiatky väčšinou posúvajú ani v Ľubietovej to nemohlo byť inak. A tak sa prvý "sánkári" spustili spod hrbu až okolo obeda. Toto malé omeškanie ale nijak neuškodilo divákom na štarte. Tí sa družne bavili a popíjali varené vínko či teplý čaj s rumom. Niektorý mali v čase štartu už poriadne "nakúpené" a s príchodom prvých pretekárov sa ich nálada ešte zdvojnásobila a neuberal na nej ani hustý sneh, ktorý medzi časom začal padať. Dvojčlenné posádky postupne prichádzali do cieľa, ja som počkal kým sa spustia moji známi, popýtal sa ich na dojmi z jazdy a ponáhľal sa domov bez toho aby som vedel kto vyhral. Večer som totiž plánoval isť na chatu ale to je o inom ...

... stratený v rozprávke

... včera som sa bol na bežkách. Nič zvláštne. Vlastne trochu aj áno, pretože to dnes bolo v tomto roku po prvý krát, za čo môže táto dosť nezvyčajná zima.
Moja cesta začala skoro ráno, keď som spolu s kamarátom Andym vyrazil z domu a vybral sa Strmím chodníkom rovno na Bukovinu. Väčšine z vás tieto lokálne geografické názvy z okolia Strelník určite nič nehovoria ale len ťažko ich môžem vynechať. Takže sme sa vybrali na Bukovinu. Sneh bol ťažký a mokrý a zasnežené konáre stromov sa pod ním zohýbali. Vyzerali tak ako keby sa každú chvýľu mali zlomiť. Išlo sa nám ťažko, a keďže stopa nebola ešte prešľapaná striedali sme sa. Raz som sa boril v snehu ja raz Andy. Počasie nám veľmi neprialo a výhľady na Vysoké tatry aké sa mi naskytli vlani, keď som bol na Bukovine bežkami prvý krát, sme mohli očakávať len ťažko. Po dvoch hodinách borenia sa hlbokým snehom sme konečne dorazili na Bukovinu. Bola zahalená hmlou, zaviata snehom vyzeralo to tam celkom ako z Jakubiskovho filmu. Utáborili sme sa pri kolibe v ktorej cez leto spávajú pastieri pasúci jalovice. Tu som pôvodne plánoval piecť klobásu, problém bol, že som zabudol zobrať papier a strhávať valachom nahotinky čo mali polepené po stenách koliby, som nechcel. Nuž čo veď dobrá klobása nie je zlá a nevadí keď je aj surová.

Po krátkom obede sme sa vybrali cez Krížne smerom na Vepor (aj keď nie tak celkom). Andymu som chcel ukázať obrovské kamenné steny na Košariskách. Na krížnych sme prešli na hrebeň dostali a sa na červenú. Veľmi som sa tomu potešil pretože som si myslel, že tu sa už nemôžem stratiť. Chvíľu sme kráčali po červenej ale zakrátko sme ju stratili, pretože značky na stromoch boli zasnežené. Dlhšiu dobu sem kráčali zasneženým lesným chodníkom a míňali stromy a kríky, ktoré pod návalom snehu vyzerali celkom ako z rozprávky. Po asi polhodine šľapania sa mi začala zdať cesta akási dlhá a neznáma, no a keď som zbadal drevenú chatu ktorú som nikdy predtým nevidel vedel som, že niečo nebude v poriadku. Rozhodol sa ale ísť ešte trochu ďalej pretože som si myslel, že idem ešte stále smerom na Vepor pod ktorý som sa chcel dostať. Myslel som, že k nemu prídem od spodku trochu z nižšia. Z lesa sme sa dostali konečne na lúku a ja som si myslel, že sme na mieste. Keď som sa porozhliadal aby som sa trošku zorientoval a po ľavej ruke som zahalený v hmle zbadal Vepor zalial ma studený pot. Nikdy by som nepovedal, že zablúdim tak povediac za domom, na miestach kde som si v lete absolútne istý. Nič sa nedalo robiť museli sme sa vrátiť späť na krížne. Asi hodinu sme sa vracali späť po svojej stope. Dorazili sme na Krížne a pretože sme toho mali obidvaja už dosť spustili sme sa do Doliny, z ktorej sme sa už ľahko dostali domov.

... bol to celkom funny výlet a hory mi zase raz dali vedieť aká je v nich sila. ... stratiť sa takmer za humnom bol pre mňa naozaj zážitok.